Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ako ziju zvierata

29. 1. 2007
                                          Ako žijú ZVIERATA

                                
www.Bigoo.ws www.Bigoo.ws www.Bigoo.ws www.Bigoo.ws www.Bigoo.ws www.Bigoo.ws www.Bigoo.ws

   
Kone
                Psi                      Mačkovité šelmy

Slony              
Medvede               Žraloky

Chameleon        Hmyz                   Ryby

Panda Velka      Delfín Skákavý        Ťavy

                                     
 
             
                                          
The image “http://animace.org/cary/G090281.gif” cannot be displayed, because it contains errors.
    
                                          
Jersey Zoo - Zoo, ktorá nie je Zoo

Jerseyskú Zoo založil v roku 1959 Gerald Durrell. V tej dobe boli Zoo len akési zábavné parky, kde nešlo o nič iné, len za peniaze ukazovať návštevníkom zvieratá, ktoré v nevyhovujúcich podmienkach často hynuli a boli pravidelne dopĺňané ďalšími z prírody. No Durrell prišiel s myšlienkou spraviť zo Zoo vedeckú a vzdelávaciu inštitúciu, ktorá sa bude starať o rozmnožovanie vymierajúcich druhov, o ich štúdium, školenie ľudí v konzervátorskej činnosti a oboznamovanie verejnosti o všetkých týchto aktivitách. Zvieratá tu mali byť ubytované v priestoroch čo najviac podobným ich prirodzenému prostrediu, ktoré by plne spĺňali požiadavky na plnohodnotný život. A hlavne, nemalo by ísť o “bežné” zvieratá, ale o tie ohrozené, vymierajúce, či na pokraji vyhynutia.. Pozrime sa spolu, nakoľko sa mu tento sen podarilo splniť.

Vstup do Zoo

Všeobecný prehľad

Vstupné do Zoo nie je nízke, stojí 11,50 ₤ pre dospelého, 8,50 ₤ pre študenta od 17 do 22 rokov a 7,40 ₤ pre dieťa od 4 do 16 rokov. No je to pre zvieratá a pri prechádzke zistíte, že s vašimi peniazmi je nakladané naozaj dobre.
Podobne ako pár iných Zoo, je aj táto zároveň botanickou záhradou, kde sa dá vidieť niekoľko vzácnych rastlín a stromov, ktoré okrem skrášlenia slúžia ako kúsok domovského prostredia pre ubytovaných živočíchov. Samotné výbehy sú potešenie pre oko aj srdce. Jednak sú krásne upravené, s množstvom zelene, preliezok, hračiek, ale hlavne je vidieť, že zvieratá sú v nich šťastné. Ak neveríte, že zvieratá môžu byť šťastné v zajatí, príďte sa sem pozrieť a presvedčíte sa na vlastné oči. Proti nude sa bojuje prostredníctvom mnohých podnetov v príbytku, vrátane rôznych šplhacích stromov, konárov, povrazov, hračiek, príslušníkov rovnakého druhu i potravou rozmiestnenou tak, aby ju mohli priebežne hľadať celý deň. Pri každom popise zvieraťa sú tiež hodiny, ktoré ukazujú, nakoľko je zviera ohrozené. Priebežne sú po Zoo rozmiestňované tabuľky ukazujúce úspechy Zoo v rozmnožovaní ohrozených druhov.
V letnej sezóne sa tu konajú “Animal talks”, ako je to napokon zvykom aj inde. Vo vybraných časoch sa pri rôznych klietkach konajú rozhovory, kedy ošetrovatelia kŕmia zvieratá a rozprávajú o nich zaujímavosti, pričom návštevníci môžu klásť svoje otázky.

Medveď okuliarnatý, jediný medveď žijúci v Južnej Amerike

Jednotlivé expozície

First Impressions
Pri vchode víta návštevníkov socha Geralda Durrella, zobrazujúca jeho poslednú expedíciu na Madagaskar a exhibícia s priliehavým názvom First Impressions (prvé dojmy). Tu sa nachádza vzácny medveď okuliarnatý, nosáliky červené a vydry malé.

Medveď okuliarnatý (Tremarctos ornatus)
Je jediný medveď žijúci v Južnej Amerike. Kedysi bol lovený najmä farmármi, ktorým ničil úrodu, no v súčasnosti jeho najväčšiu hrozbu predstavuje rastúci ázijský trh s obrovským dopytom po jeho pečienke, žlč ktorej sa využíva v medicínskych výrobkoch. V červenej knihe IUCN je označený ako Vulnerable (zraniteľný).

Nosáľ červený (Nasua nasua)
Tieto zvieratká patriace do čeľade medvedíkovitých a takisto pochádzajúce z Južnej Ameriky, som si obľúbila hneď, ako som ich prvý krát uvidela v Plzenskej Zoo. Sú to takí malí zbojníci, ktorí radi trávia celý deň vymýšlaním lotrovín. Pozorovať ich je skutočne zážitok.

Vydra malá (Amblonyx cinereus)
Podobne to platí aj pre tieto vodné živočíchy, ktoré radi predvádzajú svoje umenie potápať sa vo vode. Malé šelmičky majú domov od južnej Indie po južnú Čínu a hoci sami nie sú ohrozené, používajú sa ako študijný model pre im podobné, ohrozené druhy.

Vnútri budovy, kde sú zimné klietky pre spomínané zvieratá, sú tiež informačné tabule vysvetľujúce konzervátorskú činnosť ako takú i konkrétne aktivity Durrell Wildlife Conservation Trust.

Jewels of the Forest
V tejto nádhernej krytej exhbícii, kde si budete pripadať ako v pralese, si môžete vyskúšať hru na vtáčieho detektíva. Pri vchode dostanete papier s obrázkami a krátkym popisom ubytovaných vtáčich druhov. Tie voľne poletujú po stromoch a vy si môžete sadnúť a spoznávať, ktorý je ktorý.

Aj keď to tak nevyzerá, táto modrá šípová žabka patrí k najjedovatejším na svete.
Zdroj: http://atomicfish.smugmug.com/photos/9514888-S.jpg

Gaherty Reptile and Amhibian Conservation Centre
V časti určenej verejnosti sa dajú pozorovať rôzne vzácne plazy a obojživelníky, v časti bežne neprístupnej návštevníkom sa zamestnanci Zoo starajú o rozmnožovanie plazov a o ich potomkov.

K vizuálne najvýraznejším patria tzv. “šípové žabky”, čo sú jedovaté žabky pochádzajúce z pralesov Južnej a Strednej Ameriky. Všetky majú krásne a výrazné sfarbenie a sú malé asi ako naša rosnička. Jed sa im dostáva do tela požieraním toxínov a v závislosti od toho, čo jedia v zajatí, tu môžu a nemusia byť jedovaté. V Zoo žije niekoľko druhov, napríklad Blue poison dart frog (Dendrobates azureus) a Golden poison dart frog (Phyllobates terribilis).
Tieto dva druhy patria k najjedovatejším z jedovatých žabiek, ktoré už samy osebe patria k tým najjedovatejším živočíchom. Názov “šípové žabky” je odvodený od toho, že Indiáni si ich lovia v pralesoch a vyrábajú z nich jed na šípy. Lapenú žabku nastoknú na palicu a hodia do ohňa, kde sa z nich uvoľňuje jed. V súčasnosti sú ohrozené aj úbytkom pralesov, kde žijú, preto modrá žabka patrí podľa červenej listiny k zraniteľným a zlatá dokonca k ohrozeným (endangered)

Z plazov sa snažia napríklad o záchranu leguána karibského (Iguana delicatissima), či niekoľkých druhov z ostrova Maurícius. Zaujímavosťou je, že nie sú ohrozené len stratou ich prirodzeného prostredia či lovom, ale aj krížením s im podobnými druhmi.

Tamarín fúzatý pripomína svojimi fúzmi Mikuláša
Zdroj: http://www.aalborg-zoo.dk/images/dyr/Kejsertamarin.jpg.JPG

Tamaríny a kosmáče
Tamaríny tvoria v Zoo veľmi kompletnú zbierku. Nájdeme tu levíka zlatého (Leontopithecus rosalia), levíka zlatohlavého (Leontopithecus chrysomelas), levíka čierneho (Leontopithecus chrysopygus), tamarína dvojfarebného (Saguinus b. bicolor), tamarína pinčieho (Saguinus oedipus), tamarína skákavého (Callimico goeldi), kosmáča striebristého (Callithrix argentata) či kosmáča Geoffroyovho (Callithrix geoffroyi).
Tieto drápkaté opičky z Južnej Ameriky sú vo svojej domovine ohrozované najmä úbytkom dažďového pralesa, kde žijú. Sú to malé a veľmi milé stvorenia, ktoré radi predvádzajú na konároch stromov rôzne kúsky. Mnohé z nich majú vznešený kráľovský vzhľad (najmä levíky), iné vyzerajú, nazvime to, trošku smiešne (viď tamarín fúzatý - Saguinus imperator). Časť z nich je umiestnená v početných priestranných voliérach plných vegetácie, časť z nich žije v priestore, z ktorého sa môžu voľne pohybovať po celej Zoo. Väčšinu času ale strávia vo svojej ohrade, pretože tam nájdu všetko, čo potrebujú. Tieto tamaríny sú určené na opätovné vypustenie do prírody.

Ya Kwanza si stráži svoje teritórium

Primáty

Gorila nížinná (gorilla g. gorilla)
V Zoo sa nachádza jej západný poddruh.
Jambo, N'Pongo a Nandi, prví obyvatelia gorilieho výbehu, boli skutočnými osobnosťami. Žiaľ, Jambo pred pár rokmi náhle zomrel na srdcovú chorobu, zanechajúc po sebe kopu potomkov, smútiacich priaznivcov a slávnu príhodu, kedy do výbehu spadol chlapec, a namiesto toho, aby bol Jambo na neho agresívny, snažil sa pred ním ochrániť zvyšok svojej skupiny. Na jeho pamiatku stojí neďaleko výbehu majestátna Jambova socha. Za nástupcu bol vybraný Ya Kwanza a verme, že bude rovnako úspešný. Napokon, po výbehu sa už preháňa malá gorilka. V goriliom dome okrem zimnej ubytovne nájdeme mnoho informácii o gorilách, vrátane rodokmeňa či článkoch o Jambovi. V červenej listine sú tieto nádherné primáty označené ako ohrozené.

Orangutani a giboni
Spája ich spoločný – aj keď oddelený – výbeh a príslušnosť k ázijským opiciam.

Orangutan sundský (Pongo pygmaeus)
Tento jediný druh orangutana je rozšírený na ostrovoch Sumatra a Borneo, pričom ten zo Sumatry, prítomný v Jerseyskej Zoo, je o niečo viacej vzácny (obaja figurujú na červenej listine pod označením “ohrozený”). V Zoo majú k dispozícii obrovský výbeh, kde sa môžu vyšantiť do sýtosti a získať zručnosti, aké by mali aj vo svojom domovskom pralese. Orangutanský domček obklopujú rôzne tabule, vyzývajúce k ochrane orangutanov i iných sumatranských druhov. Smutné je, že napriek papierovej ochrane patria orangutanie bábätká k obľúbeným domácim zvieratkám. Ak ho chcú ľudia získať, musia najskôr zabiť jeho mamu, navyše zvykne prežiť len jedno z piatich ulovených opičiek. Zvyšné zahynú kvôli zlej starostlivosti či smútku za mamou. Nehovoriac o tom, že mnohé časti ich tela sa používajú ako suveníry (to pravda nepatrí len o orangutanoch). Malajský preklad výrazu orang-utan - “pán lesa” - sa tak stáva skôr iróniou.

Giboni lar na svojom ihrisku

Gibon lar (Hylobates lar)
On je pôvodcom nášho najveselšieho zážitku zo Zoo. Ako som už spomenula, výbeh pre orangutany a gibony je jeden veľký výbeh rozdelený na viac častí, takže opice sú blízko seba. V čase, keď sme tam boli, sa akurát konal “Animal talk” s orangutanmi, takže tam stála pracovníčka Zoo a niečo o nich vysvetľovala, okolo stál dosť veľký hlúčik ľudí. Vtedy sa giboní samec rozhodol, že je ten správny čas trošku tú prednášku spestriť. A tak začal húkať, poskakovať na mieste, robiť povrazolezca. Dopadlo to tak, že zachvíľku boli všetci otočení smerom k nemu. Nechcela by som poznať myšlienky zamestnankyne v tej chvíli.
Giboni žijú v južnej Ázii a na Sundských ostrovoch. V súčasnosti sú ohrozované najmä vyrubovaním lesov, ďalej lovením pre mäso i na predaj ako domáce zvieratá. Červená listina ich označuje ako nižšie riziko vyhynutia (lower risk).

Zvieratá Madagaskaru

Lemuri
Patria k nižším primátom a nájdeme ich len na spomínanom ostrove. Tým, že bol Madagaskar tak dlho separovaný od Afriky, vyvinula sa na ňom špecifická fauna a flóra, ktorú nenájdeme nikde inde. Žiaľ, rozširovaním populácie sa bezhlavo vyklčujú pralesy jednak pre obydlia, jednak pre poľnohospodárstvo, nuž sa lemuri rýchlo dostali na červenú listinu. V súčasnosti si vláda Madagaskaru uvedomila dôležitosť ochrany lemurov a ustanovila rozmnožovacie centrá pre tieto zvieratá.
V Zoo nájdeme lemurov kata (Lemur catta), lemura vari čiernobieleho (Varecia v. variegata), lemura vari červeného (Varecia variegata rubra), či lemura šedého (Hapalemur griseus).

Na svoj vzhľaď ksukol chvostnatý alias aye-aye kruto dopláca
Zdroj:
http://csm.jmu.edu/biology/wunderre/primate_primer/pictures/Prosimians/ayeaye2.jpg

Ksukol chvostnatý (Daubentonia madagascariensis)
Toto zviera s podivným názvom a ešte podivnejším výzorom patrí tiež k primátom (je to v podstate zvláštne špecializovaný druh lemura) a bolo hlavným cieľom poslednej Durrellovej expedície v roku 1990. Vtedy so súhlasom madagaskarskej vlády chytili 6 jedincov, ktoré teraz tvoria základ rozmnožovacieho programu Jerseyskej Zoo.
Ksukol patrí k najohrozenejším zvieratám na svete. Hynie nielen kvôli úbytku jeho domovského prostredia, teda lesov, ale aj preto, že pre Madagaskarčanov toto zviera znamená smolu a nešťastie, takže ho zabíjajú hneď, ako ho uvidia. Za túto poveru “vďačí” najmä svojmu vzhľadu. Vyzerá ako kríženec netopiera, lemura a ešte niečoho veľmi podivného. Navyše má jeden prst na každej ruke tenký ako kosť, slúži mu na vyberanie hmyzu zo špár stromov. K rozšíreniu jeho počtu nepridáva ani fakt, že sa rozmnožuje len raz za dva až tri roky.
V Jerseyskej Zoo má príbytok prispôsobený svojmu nočnému životu, to znamená, že cez deň je tam tma, aby si aj návštevníci mohli vychutnať tohto ojedinelého živočícha. Videli sme ho a trochu mi to pripomínalo stretnutie s duchom. V každom prípade to bol veľmi silný zážitok.

Iné cicavce

Surikata (Suricata suricata)
Jeden z mojich najväčších obľúbencov spomedzi zvierat chovaných v Zoo. Veľmi roztomilé zvieratá z južnej Afriky, ktoré celý deň strávia hľadaním potravy, klbčením, hraním. Jeden vždy stojí na stráži (doslovne) a striehne, či nehrozí nebezpečenstvo. Sú to malé šelmičky, ktoré zvyknú hrýzť, aj keď sú pomerne skrotené. Nie sú ohrozené, dôvod ich prítomnosti v Zoo je ten, že slúžia pre podrobné štúdium, ktoré má byt neskôr využité pri chove ich ohrozenejšieho príbuzného - mungovca desaťpásového (Mungotictis decemlineata).

Netopiere kaloň komorský (Pteropus livingstonii) a kaloň rodriguezský (Pteropus rodricensis)
V klietkach si viseli veľmi milo, semtam sa niektorý preletel :-) Tieto netopiere sa živia ovocím a pri ich príbytku bola tabuľa vyvracajúca niekoľko mýtov o netopieroch. Nie, netopiere sa vám naozaj nezamotajú do vlasov. Pomocou svojho radaru sa dokážu dobre pohybovať aj v malom uzavretom priestore. Krvou sa živí len pár druhov z niekoľkých desiatok, väčšina sa živí hmyzom, niektoré – napríklad tieto – ovocím.
Oba druhy sú kriticky ohrozené.

Vlk hrivnatý vyzerá ako kríženec vlka s líškou, býva veľmi plachý
Zdroj: http://www.lioncrusher.com/images/manedwolf1.jpg

Vlk hrivnatý (Chrysocyon brachyurus)
Doteraz ma mrzí, že som ho neuvidela na vlastné oči. Vyzerá ako kríženec vlka s líškou, má veľmi dlhé nohy. Podľa slov zamestnancov sa dá vidieť hlavne v období kŕmenia, vtedy sme tam žiaľ neboli. Červená listina ho charakterizuje ako “blízko ohrozenia”, to znamená, že aj keď momentálne vyslovene ohrozený nie je, môže sa tak veľmi rýchlo stať.

Vtáky
Vtáčie exhibície patria medzi najkrajšie v ZOO. Lagúny s množstvom zelene, stromy, kríky kvety, vodopády a medzi nimi pestrofarebné vtáky: čílske plameniaky, rôzne druhy kačíc a husí, žeriavy, bažanty..

Vtáky ostrova Mauricius

Dront maurícijský (Raphus cucullatus)
Kedysi žil na tomto ostrove v hojnom počte veľký nelietavý vták. Žil si tu spokojne až do doby, kým sa sem nepriplavili Európania. Títo ho zabíjali pre mäso, zvieratá, ktoré so sebou priniesli, rabovali jeho hniezda s mláďatami. Definitívne vyhynul v roku 1693. Od jeho objavenia po zánik uplynulo 94 rokov..
Durrell Wildlife Conservation Trust si ho zvolilo za svoj symbol. Hoci už nemôže zachrániť jeho, snaží sa zabrániť, aby iné vtáky z tohoto ostrova mali podobý osud.

Dront maurícijský, symbol Durrell Wildlife Conservation Trust

Holub ružový (Nesoenas mayeri)
Najvácnejší a najohrozenejší druh holuba. V roku 1979 tu bolo len 20 týchto vtákov, keď sa maurícijská vláda zobudila a ustanovila rozmnožovací program, do ktorého bol zahrnutý aj Trust. O 15 rokov neskôr sa vrátil Gerald Durrell na ostrov, aby osobne vypustil do chráneného parku niekoľko týchto holubov späť na slobodu.

Sokol bodkovaný (Falco punctatus)
Má ešte pohnutejší osud ako ružový holub, v sedemdesiatych rokoch pozostával už len z šiestich kusov. V súčasnosti, aj vďaka úspešnému rozmnožovaniu v Jerseyskej Zoo, je už mimo kritického ohrozenia. Na červnenej listine stále figuruje ako zraniteľný.

                                                   Ideme dalej
        Klikni na odkaz a kresli

Naučme sa Vyskúšajme sa Ideme do prírody Mestá Slovenska Zahrajme sa Zaspievajme si Omaľovanka Urob si sám Rozprávka / Príbeh / Básnička Naša tvorba Napísali ste Redakčná rada Archív


Ideme do prírody

predstavujeme ZOO zo života zvierat, zaujímavosť pošta

zo života zvierat, zaujímavosťAko prečkajú zvieratá zimu?

labuťJeden zo spôsobov ako prečkať obdobie chladu a nedostatku potravy je pre zvieratá zimný spánok.
Pre malé zvieratá ako sú plch a jež je to jediná možnosť ako sa vyhnúť smrti hladom.
Pre mnoho zvierat je ťažké udržať si v zime svoju teplotu tela, keďže ich teplota je vyššia ako teplota okolia. Teplotu si udržiavajú tým, že prijímajú potravu. V zime je to však obtiažne. Mnohí vtáci preto na zimu odlietajú do teplých krajín. Aj mnohé väčšie živočíchy ako sob sa v nepriaznivom období presúvajú do miest, kde nájdu potravu. Pre drobné cicavce je však nemožné sťahovať sa na také veľké vzdialenosti.

Zvieratá žijúce vo  veľmi studených polárnych krajoch si šetria teplo tak, že si vytvoria hustú srsť.
Mnohé malé zvieratá si budujú dobre chránené hniezda.
Niektoré zvieratá si na zimu nazbierajú zásobu semienok a výživných orieškov. Iné si pred zimou vytvoria zásobný tukový vankúšik, poriadne sa najedia :-)
Zimní spáči nespia však celú zimu. Občas sa prebudia, aby si našli iné miesto, niektorí sa najedia. Ak by sa však budili príliš často, mohli by zahynúť.
Niektorí zimní spáči vyzerajú ako mŕtvi. Sú studení a nehybní. Pomalšie im bije srdce, spomalí sa im dych.

medveďMedzi našich najznámejších zimných spáčov patrí jež, veverička, svišť, škrečok, plch a samozrejme medveď.

Plazy (jašterice a hady) a hmyz sú živočíchy, ktoré nemajú stálu teplotu tela. Je ovplyvnená vonkajšou teplotou. Vždy keď klesne teplota pod určitú hranicu akoby zmeraveli. A tak je to aj cez zimu. Preberú sa, keď sa oteplí.
Väčšina rýb sa počas spánku ukrýva v blate, za morskými riasami, alebo ležia skryté pod okruhliakmi na dne.
Vedci dokonca zistili, že v pralesoch žijú živočíchy - lemury, ktoré spia zimným spánkom v lete. V období sucha, keď si nemôžu nájsť potravu dokážu prespať až 7 mesiacov.

Vedeli ste, ...

... ktoré zviera je najväčšie a ktoré najmenšie?

roháčKeby sme mali napísať najväčšie zvieratá zo všetkých ich skupín, bol by to veľmi dlhý zoznam. V každej skupine nájdeme najmenšieho i najväčšieho zástupcu.
Napríklad u nás je najväčším chrobákom roháč veľký. Aj s rohmi môže merať až 10 cm. Samčeky môžu mať hryzadlá dlhé až 2,5 cm. Používajú ich ako zbraň pri súboji o samičku. Roháč je zákonom chránený. Na obrázku je samička roháča.
Najväčším živočíchom na Slovensku je zubor. Nájsť ho môžete pri meste Topoľčianky. Vysoký je asi 195 cm a ťažký je asi 1300 kg.

Najväčším suchozemským živočíchom, ktorý v tomto čase chodí po Zemi je slon. Priemerne je vysoký okolo 3 metrov a vážiť môže 5 500 kilogramov. To je asi toľko, koľko váži 80 ľudí.
Ale nájdu sa aj väčšie kusy. Najväčšieho slona ulovili v Angole v roku 1955. Bol vysoký 4 metre a ťažký vyše 10 000 kg. Jeho kožu nedokázalo zdvihnúť 23 osôb.

žirafaAle aj keď je slon najväčší živočích na suchej zemi, ani zďaleka nie je taký veľký ako vráskavec ozrutný. Táto veľryba je dlhá až 30 metrov a ťažká asi ako 30 slonov, alebo ako 1800 ľudí. Keď má mláďa, dokáže cez deň vyprodukovať až 430 litrov mlieka. Veľrybie mláďa denne priberie asi 100 kilogramov.

Veľké rozmery má aj najvyššie zviera na svete a to je žirafa. Na svet sa pozerá z výšky 6 metrov.

A ako je to s tými najmenšími zvieratkami?
Tak napríklad najmenší vták je kolibrík – slnečníček malý. Meria 5,7 cm. Váži 1,6 až 1,8 gramu.
Najmenším hmyzom na svete sú osičky, ktoré sú menšie ako malý dielik na pravítku. Merajú 0,2 mm.
Najmenšia žaba je menšia ako ľudský necht.
Najdlhší had, akého kedy videli meral 10,26 metra. To je skoro ako autobus. Bola to anakonda veľká.
Najmenším cicavcom je netopierik najmenší, ktorý meria 3,3 cm.

To sú riadne rozdiely vo veľkosti, však?!                     

            ▌         ▌                  ▌                     ▌            

            ▌                ▌                    ▌          ▌         

 ▌         ▌               ▌            ▌                   


  









 


REKLAMA

Užovka obyčajná

Nájdeme ju všade, na rovine i v horách, obyčajne v blízkosti vody. Je to veľký had, samica môže dorásť až do 150 cm. Máva premenlivé zafarbenie, od sivej po zelenkastú s čiernymi škvrnami. Dobre pláva, nehryzie, ale syčí. V nebezpečenstve vypúšťa na obranu silne páchnuci sekrét.



VRETENICA OBYČAJNÁ   UŽOVKA OBYČAJNÁ   UŽOVKA STROMOVÁ   UŽOVKA HLADKÁ
AKO ICH ROZOZNAŤ   ÚVOD


HADY U NÁS


Hady (Ophidia)

anakonda Hady predstavujú rovnako veľkú skupinu plazov ako jaštery, patrí do nej asi 2700 druhov. Hady nemajú nohy, pohyblivé viečka, ušné otvory ani stredné ucho, povrch tela je pokrytý šupinami. Hady sa živia skoro výlučne živými zvieratami alebo vajcami, korisť prehĺtajú vcelku. Jedovaté hady usmrcujú korisť jedom vylučovaným jedovými žľazami, umiestnenými v hornej čeľusti.

Veľhadovité (Boidae). Členov tejto čeľade, často nazývame aj čeľaďou kýpťonohých hadov, pretože majú drobné, niekedy aj zvonku viditeľné kýptiky zadných nôh. Zaradzujeme sem pytóny a vlastné veľhady. Všetky druhy tejto čeľade sú síce nejedovaté, ale nebezpečné veľkou svalovou silou, sú to škrtiče živiace sa teplokrvnými zvieratami, ktoré zabíjajú udusením. Had sa ovinie okolo koristi a stíska ju dovtedy, kým neprestane dýchať.

Kobry patria k najnebezpečnejším užovkovitým hadom z čeľade koralcovitých (Elapidae). Známe sú tým, že dokážu roztiahnuť prednú časť tela do akéhosi štíta.

Pozri plazy, hatérie, korytnačky, krokodíly, jaštery.


 

        Bojíte sa hada ? Na túto otázku vám určite mnohí dajú kladnú odpoveď. Ak sa však pýtate na dôvody, odpovede sa rôznia. Niekomu sú hady odporné pre ich údajne slizké telo, iní sa boja ich uhrančivého pohľadu, ďalší jedovatého uštipnutia. Všeobecne však môžeme povedať, že mnohí svoj strach z hadov nevedia ani vysvetliť a považujú to za niečo prirodzené, čo je dané človeku už oddávna. Preto odpor ľudí k hadom nie je záležitosťou rozumu, ale skôr podvedomia a tradícií. Ak načrieme do histórie zistíme, že už v dávnych dobách boli hady najobávanejšie živočíchy a zohrávali poprednú úlohu v poverách a povestiach. Len si spomeňme na biblický príbeh Adama a Evy, alebo na pána Beckovského hradu, kde práve had bol príčinou splnenia kliadby, alebo na starú, niekde i dnes rozšírenú poveru, že hady rady pijú mlieko kravám priamo z vemena. Takýchto príkladov by sa dalo vymenovať ešte mnoho. No nie všade na svete sú hady obávanými živočíchmi. V niektorých krajinách ich uctievajú a pripisujú im zvláštnu moc. Napríklad v egyptskej symbolike sprevádzajú hady predstaviteľov plodnosti, sú aj symbolom ochrany, úspechu, sily života a smrti. Hady zaberajú významné miesto aj v iných kultúrach sveta, hojne sa vyskytujú v mytológii, v bájach a kultoch, výtvarných dielach a v architektúre. Podoby hadov dávajú svojím bohom Číňania a Japonci, Indovia v nich vidia zobrazenie múdrosti a veria, že zabitie hada spôsobuje nešťastie, budhistické náboženstvo považuje hada - kobru za najposvetnejšie zviera a známy symbol medicínskej vedy, Aeskulap, ochranné božstvo rímskych lekárov, uznávaný dodnes aj u nás, je zobrazený ako fúzatý muž s palicou ovinutou hadom.
 
 

Užovka stromová v útočnom postoji Užovka obyčajná

 
        Vráťme sa však späť do Európy, kde hady patria azda k najprenasledovanejším živočíchom. Odpor voči hadom je u väčšiny ľudí zakorenený už od malička. Veľkou mierou sa na tom podieľajú rozprávky, ktoré takmer vo všetkých prípadoch predstavujú hady ako zákerné, veľmi nebezpečné a život ohrozujúce tvory. Niet preto divu, že človek si už od najútlejšieho veku zafixuje, že hady sú zlé a treba ich zabíjať. Nemalý podiel na tejto predstave má často i zlý príklad rodičov, čo získaný názor často len umocňuje. Celkovo však môžeme povedať, že o hadoch a ich spôsobe života má mnoho ľudí veľmi skreslené predstavy. Často vládne názor, že všetky hady sú jedovaté, na čo dopláca veľa neškodných druhov. Stáva sa totiž takmer pravidlom, že pri stretnutí s akýmkoľvek druhom hada mnohí reagujú tak, že ho zabijú, a to s pocitom, že vykonali veľmi záslužný čin. Pritom však vôbec netušia, že usmrtili neškodného a veľmi užitočného živočícha, ktorý im nijak nemohol ublížiť. Hadov v posledných rokoch ubúda. Nie je to len pre vedomé usmrtenia človekom, ale aj vplyvom chemizácie a likvidácie ich prirodzených biotopov.
 
 

Užovka hladká

 
        Naša príroda je na hady pomerne chudobná. Vyskytuje sa v nej len 5 druhov, z nich len jeden je jedovatý. Nájdeme ich na rôznych biotopoch od nížin až po vysokohorský stupeň. Na jar, keď sa dostatočne oteplí, vychádzajú hady zo svojich zimných úkrytov, kde prečkali studenú časť roka. Ich aktivita je veľmi závislá od teploty okolia, pretože ide o živočíchy s premenlivou telesnou teplotou. Hady sú najaktívnejšie pri teplote od 20 do 25 °C, pri nižších alebo vyšších teplotách ich aktivita klesá. Po vylezení z úkrytov sa hady pária. Pri párení sa k samičke zlieza i viac samcov a pri súperení vytvárajú posplietané klbká - známe hadie súboje. Po oplodnení sa v tele samice vyvíjajú vajíčka, ktoré po dozretí znáša do rôznych úkrytov v zemi, v skalách, do práchnivých pňov a pod. Z nich sa po určitom čase závislom od teploty a vlhkosti, liahnu mláďatá, ktoré sú hneď samostatné. Niektoré druhy sú živorodé, žo znamená, že obal vajíčka praskne ešte v tele matky, alebo hneď po nakladení. Hady sa živia len živočíšnou potravou. Spotreba potravy v mnohom závisí od počasia. Pri chladných dňoch hady často nevyliezajú zo svojich úkrytov a vydržia hladovať i mnoho dní. Korisť chytajú rôznymi spôsobmi. Niektoré korisť obtočia a zadusia, iné ju požierajú zaživa, ďalšie usmrcujú svojim jedom. Korisť požierajú hady vždy celú. Vďaka pohyblivej čelusti sú často schopné prehltnúť i viacnásobne väčšiu korisť, ako je ich objem hlavy. Zmyslové schopnosti hadov nie sú veľmi dokonalé. Slabo vidia, nepočujú, reagujú však na prudké pohyby a otrasy pôdy. Dostatočne majú vyvinutý i čuch. Niekoľkokrát za rok zvliekajú pokožku. Keď nastanú chladné jesenné dni, hady zaliezajú do svojich zimných úkrytov, kde prečkávajú studenú časť roka. Niektoré druhy, napr. vretenice, sa na zimu združujú do menších alebo väčších skupiniek, niekedy až 100 exemplárov, a spoločne prespávajú zimu. Počas zimného spánku upadajú do úplnej strnulosti. Všetky životné funkcie sú obmedzené na minimum, niektoré sú i úplne zastavené.
 
 

Vretenica obyčajná (čierba forma)

 
        Z našich druhov spomeňme aspoň tú najobávanejšiu - vretenicu. Vretenica obyčajná patrí k našim najprenasledovanejším hadom. Strach z jedovatého uhryznutia je veľký a často sa zveličuje. Počet ľudí, ktorých uhryzla vretenica, nie je až taký veľký, ako sa často rozpráva a smrťou sa končí len veľmi zriedka. Je dôležité poznamenať, že vretenica na človeka nikdy nezaútočí sama od seba. Preto sú fámy, že pri podráždení vretenica človeka prenasleduje, nepravdivé. Vždy keď má na to príležitosť radšej sa odplazí do úkrytu. K útoku a jedovatému pohryznutiu dochádza najmä vtedy, ak ju prekvapíme a nemá možnosť úniku. Čo robiť v prípade, že nás uhryzne vretenica ? V prvom rade nepodlahnime panike a ranu ošetrime. Dôležité je z rany vytlačiť alebo vysať krv. Nad miestom vpichu smerom k srdcu ranu podviažeme, nie však tak, aby sme úplne zastavili prúdenie krvi. Zbytočne sa nenamáhame a čo najskôr vyhľadáme lekársku pomoc. Účinok jedu našej vretenice sa v súčasnosti u zdravého človeka nepovažuje za životu nebezpečný. Jed je najnebezpečnejší pre ľudí trpiacich chorobami krvného obehu.

        Hady majú mnoho nepriateľom. Sú častou korisťou kún, lasíc, ježov, dravých vtákov, bocianov a pod. Najúhlavnejším nepriateľom hadov je však človek. Zamyslime sa nad tým, veď aj hady patria neodmysliteľne do našej prírody a majú v nej pevné a nenahraditeľné miesto.




Čínski seizmológovia v meste Nan-ning budú pri rozoznávaní blížiaceho sa zemetrasenia okrem moderných technológií využívať aj hady. Tieto plazy sú totiž spomedzi živočíchov najcitlivejšie na otrasy zeme. Nápadné zmeny v ich správaní môžu zvestovať zemetrasenie už päť dní pred jeho vypuknutím. Signálom môže byť najmä upadnutie hadov do zvláštneho spánku. Správanie hadov budú sledovať odborníci na jednej z mnohých čínskych hadích fariem. Každé nezvyčajné správanie najprv starostlivo preskúmajú a potom sa spustia špeciálne procedúry spojené s upozornením na blížiace sa zemetrasenie. Mesto Nan-ning sa ocitlo na zozname dvanástich čínskych miest, ktoré sú v tejto krajine zemetraseniami najviac ohrozené.

Hadi a jejich nepřátelé 

          Přestože hadi v přírodě patří mezi predátory a jejich kořistí se stávají převážně jiní živočichové, mají nezanedbatelné množství přirozených nepřátel a sami se tak často stávají potravou.

          Tak, jako akvaristé znají pořekadlo, že nejlepší potravou pro rybu je zase jenom ryba, lze bez nadsázky říci, že pro hady jsou úhlavními nepřáteli nejenom samotní hadi, ale plazi všeobecně jako takoví. Mezi teraristy, zabývající se chovem hadů je všeobecně známo, že na lov svých blízkých příbuzných jsou z jedovatých hadů specializované (ofiofágní) hlavně některé druhy kober, např. kobra královská (Ophiophagus hannah), která se živí převážně hady, popř. ještěry. Dalším známým požíračem hadů je korálovcovitý had bungar kroužkovaný (Bungarus fasciatus), z nejedovatých jsou to především korálovky rodu Lampropeltis, nebo jihoamerická musurana. Zatímco korálovka pruhovaná (Lampropeltis getulus) loví jedovaté hady jako jsou chřestýši, ploskolebci a korálovci, musurana (Clelia clelia) se zaměřila na jedovatého křovináře rodu Bothrops. Je zřejmé, že čas od času si hadím masem zpestří jídelníček i jiné četné druhy hadů. Z ostatních plazů jsou hadům nebezpeční téměř všechny druhy krokodýlů a dravých, masožravých želv, z ještěrů jsou to hlavně draví varani a větší druhy ještěrek. Ač se to zdá neuvěřitelné, mláďata, či menší druhy hadů příležitostně padnou za oběť i takovým tvorům jako jsou obojživelníci, převážně se jedná o některé velké druhy skokanů a ropuch, např. skokan volský (Rana catesbeiana), nebo ropucha Blombergova (Bufo blombergi).

          Ryby jsou málo známí nepřátelé hadů. Už z důvodu nesnadného pozorování ulovení hada rybami je jen málo informací o početnosti tohoto jevu a tak základní informace chybí. Je však zřejmé, že hadi se příležitostně stávají kořistí ryb jak sladkovodních, tak i mořských. Asi největším nepřítelem mořských hadů jsou žraloci, v povodí řeky Amazonky je nejčastěji napadána jihoamerická anakonda (Eunectes murinus) dravými, tetrovitými rybami piraněmi rodu Serrasalmus.

          Mezi významné lovce hadů patří bezesporu ptáci. Jenom v Evropě si hady zpestřuje jídelníček víc jak 30 druhů ptáků, z nichž někteří mají „hadí dietu“ jako hlavní složku potravy. Kromě několika druhů čápů, volavek, dravců, sov a mnohých havranovitých, loví příležitostně hady i velké množství ostatních ptáků, z nichž asi nejznámější je africký hadilov písař (Sagittarius serpentarius) který patří mezi dravce a ibis posvátný (Threiskiornis aethiopica), uctívaný jako skvělý lovec hadů již starými Egypťany. Lovem jedovatých chřestýšů v USA a Mexiku je pověstná nelétavá kukačka kohoutí (Geococcyx californicus), stejně jako je známý v Austrálii obratný lovec hadů - ledňák obrovský (Dacelo novaeguineae). 

          Hadi mají plno nepřátel též mezi savci, z nichž se snad ani jeden druh nespecializuje výhradně na lov hadů, i když u některých tato potrava převládá. Snad nejznámějšími hubiteli hadů jsou drobné šelmičky promyky (Herpestes), žijící v Indii a na africkém kontinentě. Pověstné jsou jejich nelítostné boje hlavně s jedovatými hady, proti jejichž jedu si tyto mrštné vražedkyně vytvořily značnou imunitu. V Evropě je známý svým postojem vůči zmijím hmyzožravý ježek obecný (Erinaceus europaeus), který tyto jedovaté hady s oblibou loví a žere. Příležitostně však loví hady mnoho druhů zvířat, hlavně lasicovité šelmy, ale i lišky, vlci, či medvědi. Na hada často zaútočí i druhy, které se jinak masem neživí. Tímto jsou známí především některé druhy afrických býložravých kopytníků, jako jsou buvoli, zebry, nebo pakoně, kteří hada úmyslně zabijí svými kopýtky. Velice agresivně se dokáží chovat jak afričtí, tak i asijští sloni, kteří hada mohou udupat během několika málo vteřin. Z amerického i indického kontinentu jsou známy případy podobného chování např. u bizonů, u některých druhů severoamerických jelenců rodu Odocoileus, nebo u sambara indického (Rusa unicolor). Podle legendy byli na řeckém ostrově Rhodos vypuštěni daňci (Dama dama), aby vyhubili jedovaté hady - (zřejmě zmije růžkaté Vipera ammodytes). Co je na této legendě pravdy není bohužel nic známo, jisté však je, že na ostrově Rhodos dnes žádní jedovatí hadi nežijí, ačkoliv se to tam jimi dříve jen hemžilo. To je přinejmenším pozoruhodné. Slovo Rhodos navíc pochází z fénického „rhod“ (had), což svědčí o hojném výskytu hadů v daleké minulosti. V každém případě byl na ostrově postaven daňkům monumentální, bronzový pomník. 

          Přestože mají hadi ve volné přírodě celou řadu nepřátel a většina z nich si nenechá ujít příležitost hada ulovit, z této strany největší nebezpečí nehrozí. Daleko nejhorším nepřítelem hadů je bezpochyby člověk, který má také největší podíl na drastickém úbytku hadů v přírodě takřka po celém světě. Pomineme-li odvěkou, po generace pěstovanou nenávist lidí k hadům a jejich brutální zabíjení ze strachu nebo pro jídlo (v mnoha státech Asie a jižní Ameriky se hadi jedí ve velkém množství), největším nebezpečím je asi devastace původních biotopů a znečištění životního prostředí. Obludné mýcení tropických deštných pralesů, regulování toků řek, vysoušení mokřadů a bažin, to vše negativně ovlivňuje hadí populace po celé planetě. Nepředstavitelné množství jedovatých odpadních látek vypouštěných do ovzduší, do řek a do oceánů, rezistentní pesticidy a jiné chemické postřiky ze zemědělství, zahubily a geneticky poškodily v padesátých a šedesátých letech obrovské množství dravých ptáků, predátorů na samém vrcholku potravní pyramidy. Tento fenomén je všeobecně znám a hodně se již o něm napsalo. Jen málokdo si ale tehdy uvědomil, že hadi jsou s ptáky na stejném stupni potravní pyramidy a že jejich úhyn je s nimi naprosto srovnatelný. Pesticidy (např. u nás již zakázané DDT), se ukládají v tělech relativně dlouhověkých hadů, kteří se živí hlavně drobnými hlodavci, ptáky a ještěry. Ti jsou zase kontaminovaní svojí potravou - hmyzem, proti kterému je vlastně chemická válka vedena. Kontaminace vyvolává genetické poruchy a deformace, neplodnost a mnoho dalších, dosud málo prozkoumaných potíží, vedoucích k postupnému vymírání celých živočišných druhů, nejenom hadů.

          Plazi spolu s obojživelníky jsou asi nejvíce ohroženou skupinou, snad ještě kritičtěji, než savci, či ptáci. Odhaduje se, že evropské populace plazů jsou ohroženy téměř ze 70 - 80%, ve většině státech střední Evropy je již dnes ohrožení vlastně 100% . Člověk svými nevhodnými zásahy do krajiny narušil souvislost vhodného biotopu a rozčlenil tak areál na poměrně malé izolované ostrůvky, kde se ještě hadům daří v omezeném počtu přežívat. Vzdálenost mezi těmito ostrůvky života je pro drtivou většinu plazů nepřekonatelná (savci a ptáci snadněji překonávají větší vzdálenosti), takže tam kde dojde k vymření populace na určité lokalitě, znovuosídlení a opětné rozšíření druhu bez pomoci člověka je prakticky vyloučené. Proto se zakládají ochranářské organizace a Červené knihy, přijímají se zákony a ustanovení. Všechna tato opatření by však byla asi málo platná bez iniciativy nadšenců a dobrovolníků, kteří bez ohledu na čas a dřinu jezdí většinou na vlastní náklady po ohrožených lokalitách, mapují výskyt i úbytek jednotlivých druhů, zakládají pro hady kladiště a zimoviště, nebo čistí břehy řek a rybníků od lidských odpadků. Mnozí z nich jezdí po školách a mládežnických organizacích, kde formou přednášek a otevřených besed seznamují nastupující generaci s problematikou úbytku plazů nejenom na našem území, ale všude na světě.

          Hadi jsou tak jako i jiní živí tvorové nedílnou součástí přírody a lidé by měli udělat všechno proto, aby to tak zůstalo. Nepřipusťme, aby jednou naše děti vyprávěly svým dětem o hadech v minulém čase a aby jim je musely ukazovat pouze v obrázkových knížkách

Vretenica Obyčajná 

Vretenica obyčajná - detailVretenica obyčajná, vretenica kľukatá (po poľsky Zmija zygzakowata) alebo vretenica severná (Vipera berus) – ľudovo nazývaná zmija - je najsevernejšie žijúci had známy pre svoju extrémnu odolnosť voči chladnému počasiu. Je tiež najrozšírenejším hadom sveta, jej areál siaha od Veľkej Británie (okrem Írska) až po Sachalin, od mediteránskej oblasti až za severný polárny kruh. A do tretice všetko naj - je najjedovatejším hadom, prirodzene sa vyskytujúcom, na území Slovenska. Asi preto sa k vretenici viaže množstvo vymyslených povier a bájok, ktoré žiaľ prispievajú k tomu, že sa stáva častým terčom útokov ľudí, ktorí sa s ňou v prírode, na záhradách, či poliach stretávajú. Hady majú mnoho prirodzených nepriateľov ako napríklad kuny, lasice, ježkovia, dravé vtáky, bociany a pod.

Nadtrieda: čeľustnatce
Stupeň: štvornožce
Trieda: plazy
Podtrieda: lepidosauria
Rad: šupináče
Podrad: hady
Čeľaď: vretenicovité
Rod: vretenica (vipera)
Druh: vretenica obyčajná (vipera berus)
No najhorším nepriateľom vretenice je človek. Kántri ju zo strachu z jedovatého uhryznutia (ktoré každým prerozprávaním zveličuje).  Je to však chyba, lebo tento druh, podobne ako všetky hady, významne znižujú počty hlodavcov a navyše je vretenica severná zaradená do Červeného zoznamu chránených živočíchov Slovenska a podľa najnovšej vyhlášky o ochrane chránených druhov živočíchov aj medzi prísne chránené druhy. A čo je tiež dôležité, vretenica človeka nikdy nenapadne bez dôvodu a už vôbec ho neprenasleduje, len kvôli tomu, aby ho mohla usmrtiť. Vždy keď má na to príležitosť, radšej sa odplazí do úkrytu. K útoku a jedovatému pohryznutiu dochádza najmä vtedy, ak ju prekvapíme a nemá možnosť úniku.

 

Ako ju môžete spoznať?

 

Pri druhu vretenice rozlišujeme 3, respektíve 2 poddruhy. Ide o vretenicu obyčajnú (Vipera berus berus), vretenicu obyčajnú - bosniansku (Vipera berus bosniensis) a nakonec o vretenicu /obyčajnú/ sachalínsku (Vipera /berus/ sachalinensis), pri ktorej zatiaľ nedošlo ku zhode, či ide o poddruh vretenice obyčajnej, alebo o samostatný druh.

Vretenica obyčajná (hore samec, dolu samica)

V retenica je pomerne malý had. Samičky dorastajú do dĺžky 70 – 80 cm, no s amce sú menšie, dosahujú cca 60 cm dĺžky. Samice tohto druhu sú väčšie, zvyčajne hnedej farby s tmavohnedým cikcakovitým vzorom. Niektoré samice, prevažne zo severnejších krajín, môžu mať až čisto čierne sfarbenie. Samci sú svetlejší, pričom vzor na chrbte býva čierny. Dožiť sa môžu vretenice cca 20-25 rokov. Najzvyčajnejšie sfarbenie je šedé až modrošedé s výraznou kľukatou čiarou na chrbte, existuje ale množstvo viac-menej vzácnych farebných variant, niektoré z nich vôbec žiadnu čiaru nemajú. Na bokoch sú škvrny zapadajúce do jednotlivých uhlov kľukatej čiary. Škvrny na zátylku (vytvárajú tvar písmena "X". Na krku je výrazný tvar písmena "V". Úzka hlava je trojuholníkového tvaru. Jedové zuby má dlhé a v pokoji sklopené dozadu. Spoľahlivý znak, ktorým sa vretenica vo všeobecnosti odlišuje od ostatných slovenských hadov, je štrbinovitá zrenička vertikálna) (všetky naše úžovky majú zorničky okrúhle).

 

Kde vretenice žijú?

Jej prirodzeným biotopom sú miesta s väčšou nadmorskou výškou ako vresoviská, zalesnené oblasti, trávnaté plochy, no nájdete ju tiež trebárs aj na železničných násypoch. Čo sa týka lesov, vidieť vretenice môžete v oblastiach od najnižších listnatých lesov až po kosodrevinu a subalpínske pásma, no najčastejšie v stredných polohách – pahorkatiny, zmiešané, prípadne ihličnaté lesy, kde sa vyhrievajú na slnku.  Rozhodne je zriedkavé stretnúť vretenicu v nížinách, v zamokrených miestach. Ako už bolo spomenuté, vretenica je v prírode stále vzácnejšia, pričom na jej úbytku sa podieľajú ľudia nielen jej priamym vyhubením, ale aj zmenšovaním a likvidáciou biotopov. V našich podmienkach sa vretenice začínajú objavovať od polovice marca, keď ešte v okolí leží sneh a ony využívajú

Jed zmije ako liek na srdcovo-cievne ochorenia
Peter Motus z Jablonice v Senickom okrese je jediným výrobcom na Slovensku, ktorý spracúva hadí jed. Na svojej hadej farme má viac ako sto jedovatých plazov. Mladý muž bez mihnutia oka vyberie pomocou teraristických hákov zo sklenej nádrže vyše metrového štrkáča brazílskeho či ploskohlavca vodného.
Klinika hematológie a transfuziológie Martinskej fakultnej nemocnice zasa spolupracuje s poľskými a americkými kolegami na výskume novoobjavených liekov odvodených od hadích jedov. Prípravok vyvinutý z jedu zmije Echis Carinatus blokuje funkciu krvných doštičiek a zabraňuje vytváraniu krvných zrazenín. Dokázal by výrazne zlepšiť vyhliadky pacientov s niektorými srdcovo-cievnymi ochoreniami, najmä ľudí čakajúcich na chirurgický zákrok na srdcových cievach.
Výskum je súčasťou samostatného grantu NATO. Martinčania na ňom participujú ako jediné slovenské pracovisko. Cieľom medzinárodného projektu je overiť účinky nových liekov, ktoré vyvinuli v americkej Philadelphii, v laboratórnych podmienkach. Odborníci budú sledovať ich vplyv na krvné doštičky zdravých jedincov ako aj na doštičky ľudí so srdcovo-cievnym ochorením. Využijú viaceré laboratórne metódy a jednu z nich - vyšetrenie receptorov krvných doštičiek pomocou monoklonových protilátok - budú realizovať práve v Martine.
príležitosť k slneniu. V túto dobu nechá pozorovateľa priblížiť sa na relatívne krátku vzdialenosť. Na jar a na jeseň je vretenica aktívna predovšetkým cez deň a, v lete v obdobiach vedier súmračná až nočná, slní sa len ráno alebo prerušovane v priebehu dňa.

Ako vretenice žijú?

V jari vyliezajú samce vreteníc a zvádzajú súboje, počas ktorých sú poprepletaní a jeden druhého sa snaží pritlačiť k zemi. Porazený samec utečie a víťaz sa ihneď spári so samicou. Pri samčích súbojoch nepoužívajú jedovaté zuby. Mláďatá sa rodia živé. V jednej znáške sa narodí od 3 do 20 mláďat. Vretenice sa dožívajú cca 20 – 25 rokov.

Sú to nočné tvory, avšak lovia aj počas dňa. Ich potravou sú najmä drobné cicavce (najmä hlodavce), obojživelníky, jašteričky, prípadne mladí vtáci a vtáčie vajcia, no nepohrdne ani hmyzom. Svoju potravu loví vypustením jedu zo zubov. Nenapadá bez príčiny, je to plachý tvor, k uhryznutiu človeka dôjde iba pri neopatrnosti, ak sa cíti ona ohrozená (preto na ňu nestúpte, nebite ju a pod.)

Riziko pre deti, alergikov, ľudí so srdcovými problémami a menšie zvieratá

Prevencia proti uhryznutiu jedovatým hadom spočíva vo väčšej ostražitosti. Človek by si mal predovšetkým dávať pozor na to, kam stúpa a kam si sadá. Ak nás uhryzne had, v každom prípade by sme mali vyhľadať lekársku pomoc, lebo nevieme, ako bude náš organizmus reagovať na toxín. U malých detí a zvierat (aj psov) s hmotnosťou do 10 kilogramov je nebezpečenstvo oveľa vyššie, pretože ich organizmus sa ešte nedokáže brániť toxínu. Veľký pozor na jedovaté hady by si mali dávať aj alergici, ktorí majú zvýšenú imunitu organizmu a môže u nich dôjsť až k tzv. alafilaktickému šoku, ktorý je veľmi nebezpečný z hľadiska ohrozenia života.

 

Prečo a ako dochádza k uštipnutiu...

Vretenica striehneVretenica obyčajná je pokojný a neútočný had. Samotársky žijúce vretenice sú veľmi plaché a zvyčajne zmiznú do úkrytu skôr, než ich vôbec stačíte spozorovať. Ak nemajú možnosť úteku, zvinú sa do kruhu a zdvihnú hlavu, sledujú narušiteľa a predvádzajú výpady hlavou. Väčšinou so zatvorenými ústami lebo nechcú uhryznúť, len zastrašiť. Hady resp. plazy, sú rovnako ako všetky zvieratá žijúce vo voľnej prírode, plaché a vždy sa snažia človeku vyhnúť. Nie vždy sa im to však podarí. Niekedy si prítomnosť človeka uvedomia až keď je už neskoro…

K uštipnutiu hadom dochádza zväčša kvôli ľudskej neopatrnosti. Človek nedáva pozor na to, kam šliape, a takto sa môže poľahky stať, že šliapne na hada, ktorý sa vyhrieva niekde v tráve alebo len tak odpočíva stočený niekde medzi kameňmi, popadaným drevom atď. Takto ohrozenému hadovi neostáva nič iné ako sa brániť, t.j uštipnúť človeka. Rodičia by v lese mali mať deti pod kontrolou, aby nepobehovali kade-tade, pretože deti si nebezpečenstvo neuvedomujú.

Ďalším

Vretenica dokáže regulovať vypúšťanie toxínu. Znamená to, že môže uhryznúť aj bez toho, aby vypustila jed. Vtedy iba sekne po votrelcovi. Je rozdiel, či uhryzne jedným alebo dvoma jedovými zubami. Podkožné krvácanie (vnútorné alebo vonkajšie) a následnú smrť môžu spôsobiť hemoragické zložky toxínu. Neurotoxická zložka môže blokovať nervy, ktoré podporujú dýchanie, a tak spôsobiť smrť udusením. Jed vreteníc pôsobí prokoagulačne - premieňa protrombín na trombín. Avšak smrteľné nebezpečenstvo predstavuje len pre starších ľudí, deti a ľudí so srdcovo-cievnymi ochoreniami. Jed je pre hada to najcennejšie a tvorba jedu je preňho energeticky náročná.
Ďalšie druhy vreteníc, napríklad vretenica rožkatá, žijú v južnej Európe - v Juhoslávii, Rumunsku... Ide o väčšie vretenice, ktoré produkujú aj väčšie množstvo toxínu. Ten je oveľa silnejší, takže aj riziko úmrtia je väčšie. Tieto hady sú však zriedkavosťou a dovolenkári sa s nimi pomerne málo stretávajú.
 Vretenica obyčajná (hore samec, dolu samica)
dôvodom, prečo had zaútočí na človeka môže byť provokovanie alebo dráždenie hada. Rodičia ako prví, škola ako druhá by mali učiť už tie najmenšie deti, že nesmú brať do rúk akékoľvek hady, nehovoriac o úcte k prírode, ktorú mnohí postrádajú, keď nabádajú deti (aj vlastným príkladom), aby zvieratá v lese rušili, brali ich do rúk, chytali a naháňali. To zvyčajne končí tak, že deti si nevážia prírodu a tá sa im „vypomstí“ hoci takýmto spôsobom. Je tu tiež ďalšia možnosť, že had nám neublíži, ale naopak my ublížime jemu. Hady majú veľmi krehkú chrbticu a lebku, ktorá sa veľmi ľahko poškodí.

Čo robiť ak stretnem vretenicu?

Pri stretnutí s vretenicou zachovajte pokoj. V žiadnom prípade žiadna panika! Pomaličky ustúpte. Ak ju úmyselne nedráždite, nehrozí vám nebezpečenstvo. Treba si uvedomiť, že jed majú preto, aby ulovili veľkosťou odpovedajúcu korisť. Tá je tisícnásobne menšia ako človek.

 

Čo ak uhryzla?

Ak je jed naozaj v rane, postihnutý toto pozná okamžite. Končatina začne v mieste vpichu bolieť a opuchať, bolesť aj opuch bude postupovať smerom k telu. Rovnako sa bude zväčšovať celková nevoľnosť. Postihnutý by mal byť čo najskôr dopravený k lekárovi. Rozhodne sa neodporúča podávať alkohol. Lekár rozhodne ako postupovať s liečbou.

Ak príznaky otravy nenastanú do pol hodiny, je možné hovoriť o suchom uhryznutí, čiže vretenica v tomto prípade jed nepoužila. Aj tak by postihnutý mal vyhľadať lekára, nechať sa prehliadnuť a nechať aplikovať protitetanovú infekciu.

                Príznaky uhryznutia hadom:
    1. Náhla bolesť v mieste uhryznutia, dve bodné ranky po zuboch, postupné začervenanie a opuch.
    2. Poruchy videnia.
    3. Napínanie na vracanie, slinenie, potenie - najčastejšie príznaky strachu.
    4. Sťažené dýchanie.


No nezabudnite, že nie všetky príznaky sa vyskytujú po každom uhryznutí. Cca polovica uhryznutí je bez vstreknutia jedu.

 

Čo robiť po uhryznutí:

Vretenica obyčajná v plnej dlhej krásePri uhryznutí nemusí vždy dôjsť ku intoxikácii. Preto je podstatné nepodľahnúť panike a zachovať pokoj. Postihnutého pohodlne uložte a upokojte.  Srdce musí byť vyššie ako postihnuté miesto. Každý pohyb zrýchľuje účinky jedu (prúdením krvi) a zhoršuje stav, preto by sa nemal hýbať. Zavolajte prvú pomoc na čísle 155 alebo záchranný systém na čísle 112, čím zabezpečíte odbornú pomoc postihnutému.

Ošetrite ranku. Opláchnite ju väčším množstvom vody s mydlom, alebo len čistou vodou, či minerálkou. Po opláchnutí prekryte ranu obväzom, alebo čistou tkaninou. Iná rada – z rany vysajte krv (len ak nemáte poranenia vo vnútri úst - ďasná, zuby,..).  Jed vretenice sa na rozdiel od kobrieho sliznicami nevstrebáva a v žalúdku sa rozloží. Rozrezávanie rany lekári neodporúčajú, zvyšuje sa tým riziko poškodenia tkaniva v súvislosti s prípadnou nekrózou v mieste uhryznutia.

Končatinu nad miestom vpichu (smerom k srdcu) zľahka stiahnite obväzom, šatkou a znehybnite na dlahu alebo improvizovane, ako pri zlomenine. Krv musí prúdiť a prsty na končatine nesmú tŕpnuť. Jedna zo zložiek jedu spôsobuje opuchy a tak sa organizmus prirodzenie bráni prenikania jedu. Zaškrtenie musí byť najneskôr do dvoch hodín odstránené. Je potrebné si pamätať, že pokiaľ dôjde k zasiahnutiu ruky, je potrebné okamžite zložiť prstene, náramky, hodinky a podobne.

U alergických ľudí sa môže začať alergická reakcia so sťaženým dýchaním, poklesom tlaku krvi a bezvedomím ako pri akejkoľvek inej alergii. V prípade bezvedomia, zastavenia dýchania a neprítomnosti pulzu začnite okamžite s dýchaním z úst do úst a stláčanie hrudníka. Účinok jedu našej vretenice sa v súčasnosti u zdravého človeka nepovažuje za životu nebezpečný. Jed je najnebezpečnejší pre ľudí trpiacich chorobami krvného obehu.

Pri príchode záchranky informujte lekára o stave postihnutého a o vývoji úrazu. Môže mu byť podané sérum proti hadiemu jedu. Sérum väčšinou nie je potrebné a malo by byť použité vždy ako potrebné riešenie. Aplikácia séra môže byť pre organizmus omnoho väčším zlom ako samotné uhryznutie. Lekár tiež rozhodne, či bude podaná postihnutému látka proti tetanu a pravdepodobne bude prijatý na pozorovanie.

 

       ČO V ŽIADNOM PRÍPADE NEROBIŤ
  1. Neškrtiť silno končatinu nad ranou.
  2. Nevysávať jed z rany pokiaľ máte poranenia v ústach.
  3. Nerezať ranu nožíkom.
  4. Nedávať na ranky ľad, nedovoliť piť alkohol ani čiernu kávu. Niekedy prehnaná "prvá pomoc“ spôsobí väčšiu škodu ako vretenica.
  5. Nechytať a nezabíjať hada, keby mohol ohroziť vás alebo ostatných ľudí na okolí. Ak je jedovatý had v obývanej oblasti a ujde, informujte záchranný systém (číslo 112).

 


Vretenica v kresbe

 


Vretenica severná (predtým obyčajná) je jedným z najrozšírenejších hadov v Európe a Ázii. Mnohí odborníci sa zhodujú v tom, že sila toxínu vretenice je porovnateľná s toxínom kobry indickej alebo štrkáča brazílskeho. „Smrteľná dávka pre človeka sa odhaduje na 15 miligramov,“ hovorí RNDr. Boris Astaloš, zoológ zo Slovenského národného múzea - Múzea Andreja Kmeťa v Martine. „Je to štyrikrát nižšia dávka ako u najnebezpečnejšieho hada severnej Ameriky - štrkáča kockovaného. Dospelá vretenica, ktorá dosahuje maximálnu dĺžku 80 centimetrov, môže vyprodukovať na jedno uhryznutie najviac 10 miligramov jedu. Pre zdravého človeka to nie je smrteľná dávka.“

 TERAZ SAME KUSOK PAVUCIKY















VTIPY

 

     o zvieratkách ....

 

 

 

 

Dvaja hadi sa rozprávajú a jeden sa pýta druhého:

 "Jožo, sme mi jedovaté hady?" . Druhý odpovie: "A prečo sa pýtaš?"

"Práve som sa kusol do jazyka."

* * * * *

Vieš ako rozpoznáš dážďovku či je to samček alebo smaičk?

Keď si ju zastrčíš medzi zuby, budeš ťahať a zasekne sa  - je to samček!

* * * * *

Ide lev po lese a stretne kortnačku a pýta sa jej: " kto je kráľ zvierat?"

Ona odpovie: "Predsa ty." Lev spokojný ide ďalej, keď tu zrazu stretne slona a opýta sa ho to isté.

Slon ho chytí do chobota a zmláti ho ako psa.

Lev sa po 20 minutach spameta a vravi: "Veď sa hneď sa hneď nerozčuluj keď nevieš." 

 


 

 
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Pongy chief blood arm-twisting symptoms

(Anobabosetem, 30. 7. 2018 8:17)

Poids est comment dur votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur sentiment pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque set votre manque de sensibilite bat, il pompe le sang par vos arteres a la reste de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/acheter-cialis-5mg-en-ligne/