Hady (Ophidia)

Hady predstavujú rovnako veľkú skupinu plazov ako jaštery, patrí do nej asi 2700 druhov. Hady nemajú nohy, pohyblivé viečka, ušné otvory ani stredné ucho, povrch tela je pokrytý šupinami. Hady sa živia skoro výlučne živými zvieratami alebo vajcami, korisť prehĺtajú vcelku. Jedovaté hady usmrcujú korisť jedom vylučovaným jedovými žľazami, umiestnenými v hornej čeľusti.

Veľhadovité (Boidae). Členov tejto čeľade, často nazývame aj čeľaďou kýpťonohých hadov, pretože majú drobné, niekedy aj zvonku viditeľné kýptiky zadných nôh. Zaradzujeme sem pytóny a vlastné veľhady. Všetky druhy tejto čeľade sú síce nejedovaté, ale nebezpečné veľkou svalovou silou, sú to škrtiče živiace sa teplokrvnými zvieratami, ktoré zabíjajú udusením. Had sa ovinie okolo koristi a stíska ju dovtedy, kým neprestane dýchať.

Kobry patria k najnebezpečnejším užovkovitým hadom z čeľade koralcovitých (Elapidae). Známe sú tým, že dokážu roztiahnuť prednú časť tela do akéhosi štíta.

Pozri plazy, hatérie, korytnačky, krokodíly, jaštery.

        Bojíte sa hada ? Na túto otázku vám určite mnohí dajú kladnú odpoveď. Ak sa však pýtate na dôvody, odpovede sa rôznia. Niekomu sú hady odporné pre ich údajne slizké telo, iní sa boja ich uhrančivého pohľadu, ďalší jedovatého uštipnutia. Všeobecne však môžeme povedať, že mnohí svoj strach z hadov nevedia ani vysvetliť a považujú to za niečo prirodzené, čo je dané človeku už oddávna. Preto odpor ľudí k hadom nie je záležitosťou rozumu, ale skôr podvedomia a tradícií. Ak načrieme do histórie zistíme, že už v dávnych dobách boli hady najobávanejšie živočíchy a zohrávali poprednú úlohu v poverách a povestiach. Len si spomeňme na biblický príbeh Adama a Evy, alebo na pána Beckovského hradu, kde práve had bol príčinou splnenia kliadby, alebo na starú, niekde i dnes rozšírenú poveru, že hady rady pijú mlieko kravám priamo z vemena. Takýchto príkladov by sa dalo vymenovať ešte mnoho. No nie všade na svete sú hady obávanými živočíchmi. V niektorých krajinách ich uctievajú a pripisujú im zvláštnu moc. Napríklad v egyptskej symbolike sprevádzajú hady predstaviteľov plodnosti, sú aj symbolom ochrany, úspechu, sily života a smrti. Hady zaberajú významné miesto aj v iných kultúrach sveta, hojne sa vyskytujú v mytológii, v bájach a kultoch, výtvarných dielach a v architektúre. Podoby hadov dávajú svojím bohom Číňania a Japonci, Indovia v nich vidia zobrazenie múdrosti a veria, že zabitie hada spôsobuje nešťastie, budhistické náboženstvo považuje hada - kobru za najposvetnejšie zviera a známy symbol medicínskej vedy, Aeskulap, ochranné božstvo rímskych lekárov, uznávaný dodnes aj u nás, je zobrazený ako fúzatý muž s palicou ovinutou hadom.
 
 

Užovka stromová v útočnom postoji	Užovka obyčajná

 
        Vráťme sa však späť do Európy, kde hady patria azda k najprenasledovanejším živočíchom. Odpor voči hadom je u väčšiny ľudí zakorenený už od malička. Veľkou mierou sa na tom podieľajú rozprávky, ktoré takmer vo všetkých prípadoch predstavujú hady ako zákerné, veľmi nebezpečné a život ohrozujúce tvory. Niet preto divu, že človek si už od najútlejšieho veku zafixuje, že hady sú zlé a treba ich zabíjať. Nemalý podiel na tejto predstave má často i zlý príklad rodičov, čo získaný názor často len umocňuje. Celkovo však môžeme povedať, že o hadoch a ich spôsobe života má mnoho ľudí veľmi skreslené predstavy. Často vládne názor, že všetky hady sú jedovaté, na čo dopláca veľa neškodných druhov. Stáva sa totiž takmer pravidlom, že pri stretnutí s akýmkoľvek druhom hada mnohí reagujú tak, že ho zabijú, a to s pocitom, že vykonali veľmi záslužný čin. Pritom však vôbec netušia, že usmrtili neškodného a veľmi užitočného živočícha, ktorý im nijak nemohol ublížiť. Hadov v posledných rokoch ubúda. Nie je to len pre vedomé usmrtenia človekom, ale aj vplyvom chemizácie a likvidácie ich prirodzených biotopov.
 
 

Užovka hladká

 
        Naša príroda je na hady pomerne chudobná. Vyskytuje sa v nej len 5 druhov, z nich len jeden je jedovatý. Nájdeme ich na rôznych biotopoch od nížin až po vysokohorský stupeň. Na jar, keď sa dostatočne oteplí, vychádzajú hady zo svojich zimných úkrytov, kde prečkali studenú časť roka. Ich aktivita je veľmi závislá od teploty okolia, pretože ide o živočíchy s premenlivou telesnou teplotou. Hady sú najaktívnejšie pri teplote od 20 do 25 °C, pri nižších alebo vyšších teplotách ich aktivita klesá. Po vylezení z úkrytov sa hady pária. Pri párení sa k samičke zlieza i viac samcov a pri súperení vytvárajú posplietané klbká - známe hadie súboje. Po oplodnení sa v tele samice vyvíjajú vajíčka, ktoré po dozretí znáša do rôznych úkrytov v zemi, v skalách, do práchnivých pňov a pod. Z nich sa po určitom čase závislom od teploty a vlhkosti, liahnu mláďatá, ktoré sú hneď samostatné. Niektoré druhy sú živorodé, žo znamená, že obal vajíčka praskne ešte v tele matky, alebo hneď po nakladení. Hady sa živia len živočíšnou potravou. Spotreba potravy v mnohom závisí od počasia. Pri chladných dňoch hady často nevyliezajú zo svojich úkrytov a vydržia hladovať i mnoho dní. Korisť chytajú rôznymi spôsobmi. Niektoré korisť obtočia a zadusia, iné ju požierajú zaživa, ďalšie usmrcujú svojim jedom. Korisť požierajú hady vždy celú. Vďaka pohyblivej čelusti sú často schopné prehltnúť i viacnásobne väčšiu korisť, ako je ich objem hlavy. Zmyslové schopnosti hadov nie sú veľmi dokonalé. Slabo vidia, nepočujú, reagujú však na prudké pohyby a otrasy pôdy. Dostatočne majú vyvinutý i čuch. Niekoľkokrát za rok zvliekajú pokožku. Keď nastanú chladné jesenné dni, hady zaliezajú do svojich zimných úkrytov, kde prečkávajú studenú časť roka. Niektoré druhy, napr. vretenice, sa na zimu združujú do menších alebo väčších skupiniek, niekedy až 100 exemplárov, a spoločne prespávajú zimu. Počas zimného spánku upadajú do úplnej strnulosti. Všetky životné funkcie sú obmedzené na minimum, niektoré sú i úplne zastavené.
 
 

Vretenica obyčajná (čierba forma)

 
        Z našich druhov spomeňme aspoň tú najobávanejšiu - vretenicu. Vretenica obyčajná patrí k našim najprenasledovanejším hadom. Strach z jedovatého uhryznutia je veľký a často sa zveličuje. Počet ľudí, ktorých uhryzla vretenica, nie je až taký veľký, ako sa často rozpráva a smrťou sa končí len veľmi zriedka. Je dôležité poznamenať, že vretenica na človeka nikdy nezaútočí sama od seba. Preto sú fámy, že pri podráždení vretenica človeka prenasleduje, nepravdivé. Vždy keď má na to príležitosť radšej sa odplazí do úkrytu. K útoku a jedovatému pohryznutiu dochádza najmä vtedy, ak ju prekvapíme a nemá možnosť úniku. Čo robiť v prípade, že nás uhryzne vretenica ? V prvom rade nepodlahnime panike a ranu ošetrime. Dôležité je z rany vytlačiť alebo vysať krv. Nad miestom vpichu smerom k srdcu ranu podviažeme, nie však tak, aby sme úplne zastavili prúdenie krvi. Zbytočne sa nenamáhame a čo najskôr vyhľadáme lekársku pomoc. Účinok jedu našej vretenice sa v súčasnosti u zdravého človeka nepovažuje za životu nebezpečný. Jed je najnebezpečnejší pre ľudí trpiacich chorobami krvného obehu.

        Hady majú mnoho nepriateľom. Sú častou korisťou kún, lasíc, ježov, dravých vtákov, bocianov a pod. Najúhlavnejším nepriateľom hadov je však človek. Zamyslime sa nad tým, veď aj hady patria neodmysliteľne do našej prírody a majú v nej pevné a nenahraditeľné miesto.

Hadi a jejich nepřátelé 

          Přestože hadi v přírodě patří mezi predátory a jejich kořistí se stávají převážně jiní živočichové, mají nezanedbatelné množství přirozených nepřátel a sami se tak často stávají potravou.

          Tak, jako akvaristé znají pořekadlo, že nejlepší potravou pro rybu je zase jenom ryba, lze bez nadsázky říci, že pro hady jsou úhlavními nepřáteli nejenom samotní hadi, ale plazi všeobecně jako takoví. Mezi teraristy, zabývající se chovem hadů je všeobecně známo, že na lov svých blízkých příbuzných jsou z jedovatých hadů specializované (ofiofágní) hlavně některé druhy kober, např. kobra královská (Ophiophagus hannah), která se živí převážně hady, popř. ještěry. Dalším známým požíračem hadů je korálovcovitý had bungar kroužkovaný (Bungarus fasciatus), z nejedovatých jsou to především korálovky rodu Lampropeltis, nebo jihoamerická musurana. Zatímco korálovka pruhovaná (Lampropeltis getulus) loví jedovaté hady jako jsou chřestýši, ploskolebci a korálovci, musurana (Clelia clelia) se zaměřila na jedovatého křovináře rodu Bothrops. Je zřejmé, že čas od času si hadím masem zpestří jídelníček i jiné četné druhy hadů. Z ostatních plazů jsou hadům nebezpeční téměř všechny druhy krokodýlů a dravých, masožravých želv, z ještěrů jsou to hlavně draví varani a větší druhy ještěrek. Ač se to zdá neuvěřitelné, mláďata, či menší druhy hadů příležitostně padnou za oběť i takovým tvorům jako jsou obojživelníci, převážně se jedná o některé velké druhy skokanů a ropuch, např. skokan volský (Rana catesbeiana), nebo ropucha Blombergova (Bufo blombergi).

          Ryby jsou málo známí nepřátelé hadů. Už z důvodu nesnadného pozorování ulovení hada rybami je jen málo informací o početnosti tohoto jevu a tak základní informace chybí. Je však zřejmé, že hadi se příležitostně stávají kořistí ryb jak sladkovodních, tak i mořských. Asi největším nepřítelem mořských hadů jsou žraloci, v povodí řeky Amazonky je nejčastěji napadána jihoamerická anakonda (Eunectes murinus) dravými, tetrovitými rybami piraněmi rodu Serrasalmus.

          Mezi významné lovce hadů patří bezesporu ptáci. Jenom v Evropě si hady zpestřuje jídelníček víc jak 30 druhů ptáků, z nichž někteří mají „hadí dietu“ jako hlavní složku potravy. Kromě několika druhů čápů, volavek, dravců, sov a mnohých havranovitých, loví příležitostně hady i velké množství ostatních ptáků, z nichž asi nejznámější je africký hadilov písař (Sagittarius serpentarius) který patří mezi dravce a ibis posvátný (Threiskiornis aethiopica), uctívaný jako skvělý lovec hadů již starými Egypťany. Lovem jedovatých chřestýšů v USA a Mexiku je pověstná nelétavá kukačka kohoutí (Geococcyx californicus), stejně jako je známý v Austrálii obratný lovec hadů - ledňák obrovský (Dacelo novaeguineae). 

          Hadi mají plno nepřátel též mezi savci, z nichž se snad ani jeden druh nespecializuje výhradně na lov hadů, i když u některých tato potrava převládá. Snad nejznámějšími hubiteli hadů jsou drobné šelmičky promyky (Herpestes), žijící v Indii a na africkém kontinentě. Pověstné jsou jejich nelítostné boje hlavně s jedovatými hady, proti jejichž jedu si tyto mrštné vražedkyně vytvořily značnou imunitu. V Evropě je známý svým postojem vůči zmijím hmyzožravý ježek obecný (Erinaceus europaeus), který tyto jedovaté hady s oblibou loví a žere. Příležitostně však loví hady mnoho druhů zvířat, hlavně lasicovité šelmy, ale i lišky, vlci, či medvědi. Na hada často zaútočí i druhy, které se jinak masem neživí. Tímto jsou známí především některé druhy afrických býložravých kopytníků, jako jsou buvoli, zebry, nebo pakoně, kteří hada úmyslně zabijí svými kopýtky. Velice agresivně se dokáží chovat jak afričtí, tak i asijští sloni, kteří hada mohou udupat během několika málo vteřin. Z amerického i indického kontinentu jsou známy případy podobného chování např. u bizonů, u některých druhů severoamerických jelenců rodu Odocoileus, nebo u sambara indického (Rusa unicolor). Podle legendy byli na řeckém ostrově Rhodos vypuštěni daňci (Dama dama), aby vyhubili jedovaté hady - (zřejmě zmije růžkaté Vipera ammodytes). Co je na této legendě pravdy není bohužel nic známo, jisté však je, že na ostrově Rhodos dnes žádní jedovatí hadi nežijí, ačkoliv se to tam jimi dříve jen hemžilo. To je přinejmenším pozoruhodné. Slovo Rhodos navíc pochází z fénického „rhod“ (had), což svědčí o hojném výskytu hadů v daleké minulosti. V každém případě byl na ostrově postaven daňkům monumentální, bronzový pomník. 

          Přestože mají hadi ve volné přírodě celou řadu nepřátel a většina z nich si nenechá ujít příležitost hada ulovit, z této strany největší nebezpečí nehrozí. Daleko nejhorším nepřítelem hadů je bezpochyby člověk, který má také největší podíl na drastickém úbytku hadů v přírodě takřka po celém světě. Pomineme-li odvěkou, po generace pěstovanou nenávist lidí k hadům a jejich brutální zabíjení ze strachu nebo pro jídlo (v mnoha státech Asie a jižní Ameriky se hadi jedí ve velkém množství), největším nebezpečím je asi devastace původních biotopů a znečištění životního prostředí. Obludné mýcení tropických deštných pralesů, regulování toků řek, vysoušení mokřadů a bažin, to vše negativně ovlivňuje hadí populace po celé planetě. Nepředstavitelné množství jedovatých odpadních látek vypouštěných do ovzduší, do řek a do oceánů, rezistentní pesticidy a jiné chemické postřiky ze zemědělství, zahubily a geneticky poškodily v padesátých a šedesátých letech obrovské množství dravých ptáků, predátorů na samém vrcholku potravní pyramidy. Tento fenomén je všeobecně znám a hodně se již o něm napsalo. Jen málokdo si ale tehdy uvědomil, že hadi jsou s ptáky na stejném stupni potravní pyramidy a že jejich úhyn je s nimi naprosto srovnatelný. Pesticidy (např. u nás již zakázané DDT), se ukládají v tělech relativně dlouhověkých hadů, kteří se živí hlavně drobnými hlodavci, ptáky a ještěry. Ti jsou zase kontaminovaní svojí potravou - hmyzem, proti kterému je vlastně chemická válka vedena. Kontaminace vyvolává genetické poruchy a deformace, neplodnost a mnoho dalších, dosud málo prozkoumaných potíží, vedoucích k postupnému vymírání celých živočišných druhů, nejenom hadů.

          Plazi spolu s obojživelníky jsou asi nejvíce ohroženou skupinou, snad ještě kritičtěji, než savci, či ptáci. Odhaduje se, že evropské populace plazů jsou ohroženy téměř ze 70 - 80%, ve většině státech střední Evropy je již dnes ohrožení vlastně 100% . Člověk svými nevhodnými zásahy do krajiny narušil souvislost vhodného biotopu a rozčlenil tak areál na poměrně malé izolované ostrůvky, kde se ještě hadům daří v omezeném počtu přežívat. Vzdálenost mezi těmito ostrůvky života je pro drtivou většinu plazů nepřekonatelná (savci a ptáci snadněji překonávají větší vzdálenosti), takže tam kde dojde k vymření populace na určité lokalitě, znovuosídlení a opětné rozšíření druhu bez pomoci člověka je prakticky vyloučené. Proto se zakládají ochranářské organizace a Červené knihy, přijímají se zákony a ustanovení. Všechna tato opatření by však byla asi málo platná bez iniciativy nadšenců a dobrovolníků, kteří bez ohledu na čas a dřinu jezdí většinou na vlastní náklady po ohrožených lokalitách, mapují výskyt i úbytek jednotlivých druhů, zakládají pro hady kladiště a zimoviště, nebo čistí břehy řek a rybníků od lidských odpadků. Mnozí z nich jezdí po školách a mládežnických organizacích, kde formou přednášek a otevřených besed seznamují nastupující generaci s problematikou úbytku plazů nejenom na našem území, ale všude na světě.

Vretenica Obyčajná 

Vretenica obyčajná, vretenica kľukatá (po poľsky Zmija zygzakowata) alebo vretenica severná (Vipera berus) – ľudovo nazývaná zmija - je najsevernejšie žijúci had známy pre svoju extrémnu odolnosť voči chladnému počasiu. Je tiež najrozšírenejším hadom sveta, jej areál siaha od Veľkej Británie (okrem Írska) až po Sachalin, od mediteránskej oblasti až za severný polárny kruh. A do tretice všetko naj - je najjedovatejším hadom, prirodzene sa vyskytujúcom, na území Slovenska. Asi preto sa k vretenici viaže množstvo vymyslených povier a bájok, ktoré žiaľ prispievajú k tomu, že sa stáva častým terčom útokov ľudí, ktorí sa s ňou v prírode, na záhradách, či poliach stretávajú. Hady majú mnoho prirodzených nepriateľov ako napríklad kuny, lasice, ježkovia, dravé vtáky, bociany a pod.

Ako ju môžete spoznať?

Kde vretenice žijú?

Jej prirodzeným biotopom sú miesta s väčšou nadmorskou výškou ako vresoviská, zalesnené oblasti, trávnaté plochy, no nájdete ju tiež trebárs aj na železničných násypoch. Čo sa týka lesov, vidieť vretenice môžete v oblastiach od najnižších listnatých lesov až po kosodrevinu a subalpínske pásma, no najčastejšie v stredných polohách – pahorkatiny, zmiešané, prípadne ihličnaté lesy, kde sa vyhrievajú na slnku.  Rozhodne je zriedkavé stretnúť vretenicu v nížinách, v zamokrených miestach. Ako už bolo spomenuté, vretenica je v prírode stále vzácnejšia, pričom na jej úbytku sa podieľajú ľudia nielen jej priamym vyhubením, ale aj zmenšovaním a likvidáciou biotopov. V našich podmienkach sa vretenice začínajú objavovať od polovice marca, keď ešte v okolí leží sneh a ony využívajú

Ako vretenice žijú?

V jari vyliezajú samce vreteníc a zvádzajú súboje, počas ktorých sú poprepletaní a jeden druhého sa snaží pritlačiť k zemi. Porazený samec utečie a víťaz sa ihneď spári so samicou. Pri samčích súbojoch nepoužívajú jedovaté zuby. Mláďatá sa rodia živé. V jednej znáške sa narodí od 3 do 20 mláďat. Vretenice sa dožívajú cca 20 – 25 rokov.

Sú to nočné tvory, avšak lovia aj počas dňa. Ich potravou sú najmä drobné cicavce (najmä hlodavce), obojživelníky, jašteričky, prípadne mladí vtáci a vtáčie vajcia, no nepohrdne ani hmyzom. Svoju potravu loví vypustením jedu zo zubov. Nenapadá bez príčiny, je to plachý tvor, k uhryznutiu človeka dôjde iba pri neopatrnosti, ak sa cíti ona ohrozená (preto na ňu nestúpte, nebite ju a pod.)

Riziko pre deti, alergikov, ľudí so srdcovými problémami a menšie zvieratá

Prevencia proti uhryznutiu jedovatým hadom spočíva vo väčšej ostražitosti. Človek by si mal predovšetkým dávať pozor na to, kam stúpa a kam si sadá. Ak nás uhryzne had, v každom prípade by sme mali vyhľadať lekársku pomoc, lebo nevieme, ako bude náš organizmus reagovať na toxín. U malých detí a zvierat (aj psov) s hmotnosťou do 10 kilogramov je nebezpečenstvo oveľa vyššie, pretože ich organizmus sa ešte nedokáže brániť toxínu. Veľký pozor na jedovaté hady by si mali dávať aj alergici, ktorí majú zvýšenú imunitu organizmu a môže u nich dôjsť až k tzv. alafilaktickému šoku, ktorý je veľmi nebezpečný z hľadiska ohrozenia života.

Prečo a ako dochádza k uštipnutiu...

Vretenica obyčajná je pokojný a neútočný had. Samotársky žijúce vretenice sú veľmi plaché a zvyčajne zmiznú do úkrytu skôr, než ich vôbec stačíte spozorovať. Ak nemajú možnosť úteku, zvinú sa do kruhu a zdvihnú hlavu, sledujú narušiteľa a predvádzajú výpady hlavou. Väčšinou so zatvorenými ústami lebo nechcú uhryznúť, len zastrašiť. Hady resp. plazy, sú rovnako ako všetky zvieratá žijúce vo voľnej prírode, plaché a vždy sa snažia človeku vyhnúť. Nie vždy sa im to však podarí. Niekedy si prítomnosť človeka uvedomia až keď je už neskoro…

K uštipnutiu hadom dochádza zväčša kvôli ľudskej neopatrnosti. Človek nedáva pozor na to, kam šliape, a takto sa môže poľahky stať, že šliapne na hada, ktorý sa vyhrieva niekde v tráve alebo len tak odpočíva stočený niekde medzi kameňmi, popadaným drevom atď. Takto ohrozenému hadovi neostáva nič iné ako sa brániť, t.j uštipnúť človeka. Rodičia by v lese mali mať deti pod kontrolou, aby nepobehovali kade-tade, pretože deti si nebezpečenstvo neuvedomujú.

Ďalším

Čo robiť ak stretnem vretenicu?

Pri stretnutí s vretenicou zachovajte pokoj. V žiadnom prípade žiadna panika! Pomaličky ustúpte. Ak ju úmyselne nedráždite, nehrozí vám nebezpečenstvo. Treba si uvedomiť, že jed majú preto, aby ulovili veľkosťou odpovedajúcu korisť. Tá je tisícnásobne menšia ako človek.

Čo ak uhryzla?

Ak je jed naozaj v rane, postihnutý toto pozná okamžite. Končatina začne v mieste vpichu bolieť a opuchať, bolesť aj opuch bude postupovať smerom k telu. Rovnako sa bude zväčšovať celková nevoľnosť. Postihnutý by mal byť čo najskôr dopravený k lekárovi. Rozhodne sa neodporúča podávať alkohol. Lekár rozhodne ako postupovať s liečbou.

Ak príznaky otravy nenastanú do pol hodiny, je možné hovoriť o suchom uhryznutí, čiže vretenica v tomto prípade jed nepoužila. Aj tak by postihnutý mal vyhľadať lekára, nechať sa prehliadnuť a nechať aplikovať protitetanovú infekciu.

                Príznaky uhryznutia hadom:

1. Náhla bolesť v mieste uhryznutia, dve bodné ranky po zuboch, postupné začervenanie a opuch.
2. Poruchy videnia.
3. Napínanie na vracanie, slinenie, potenie - najčastejšie príznaky strachu.
4. Sťažené dýchanie.

No nezabudnite, že nie všetky príznaky sa vyskytujú po každom uhryznutí. Cca polovica uhryznutí je bez vstreknutia jedu.

Čo robiť po uhryznutí:

Pri uhryznutí nemusí vždy dôjsť ku intoxikácii. Preto je podstatné nepodľahnúť panike a zachovať pokoj. Postihnutého pohodlne uložte a upokojte.  Srdce musí byť vyššie ako postihnuté miesto. Každý pohyb zrýchľuje účinky jedu (prúdením krvi) a zhoršuje stav, preto by sa nemal hýbať. Zavolajte prvú pomoc na čísle 155 alebo záchranný systém na čísle 112, čím zabezpečíte odbornú pomoc postihnutému.

Ošetrite ranku. Opláchnite ju väčším množstvom vody s mydlom, alebo len čistou vodou, či minerálkou. Po opláchnutí prekryte ranu obväzom, alebo čistou tkaninou. Iná rada – z rany vysajte krv (len ak nemáte poranenia vo vnútri úst - ďasná, zuby,..).  Jed vretenice sa na rozdiel od kobrieho sliznicami nevstrebáva a v žalúdku sa rozloží. Rozrezávanie rany lekári neodporúčajú, zvyšuje sa tým riziko poškodenia tkaniva v súvislosti s prípadnou nekrózou v mieste uhryznutia.

Končatinu nad miestom vpichu (smerom k srdcu) zľahka stiahnite obväzom, šatkou a znehybnite na dlahu alebo improvizovane, ako pri zlomenine. Krv musí prúdiť a prsty na končatine nesmú tŕpnuť. Jedna zo zložiek jedu spôsobuje opuchy a tak sa organizmus prirodzenie bráni prenikania jedu. Zaškrtenie musí byť najneskôr do dvoch hodín odstránené. Je potrebné si pamätať, že pokiaľ dôjde k zasiahnutiu ruky, je potrebné okamžite zložiť prstene, náramky, hodinky a podobne.

U alergických ľudí sa môže začať alergická reakcia so sťaženým dýchaním, poklesom tlaku krvi a bezvedomím ako pri akejkoľvek inej alergii. V prípade bezvedomia, zastavenia dýchania a neprítomnosti pulzu začnite okamžite s dýchaním z úst do úst a stláčanie hrudníka. Účinok jedu našej vretenice sa v súčasnosti u zdravého človeka nepovažuje za životu nebezpečný. Jed je najnebezpečnejší pre ľudí trpiacich chorobami krvného obehu.

Pri príchode záchranky informujte lekára o stave postihnutého a o vývoji úrazu. Môže mu byť podané sérum proti hadiemu jedu. Sérum väčšinou nie je potrebné a malo by byť použité vždy ako potrebné riešenie. Aplikácia séra môže byť pre organizmus omnoho väčším zlom ako samotné uhryznutie. Lekár tiež rozhodne, či bude podaná postihnutému látka proti tetanu a pravdepodobne bude prijatý na pozorovanie.

       ČO V ŽIADNOM PRÍPADE NEROBIŤ

1. Neškrtiť silno končatinu nad ranou.
2. Nevysávať jed z rany pokiaľ máte poranenia v ústach.
3. Nerezať ranu nožíkom.
4. Nedávať na ranky ľad, nedovoliť piť alkohol ani čiernu kávu. Niekedy prehnaná "prvá pomoc“ spôsobí väčšiu škodu ako vretenica.
5. Nechytať a nezabíjať hada, keby mohol ohroziť vás alebo ostatných ľudí na okolí. Ak je jedovatý had v obývanej oblasti a ujde, informujte záchranný systém (číslo 112).

Vretenica severná (predtým obyčajná) je jedným z najrozšírenejších hadov v Európe a Ázii. Mnohí odborníci sa zhodujú v tom, že sila toxínu vretenice je porovnateľná s toxínom kobry indickej alebo štrkáča brazílskeho. „Smrteľná dávka pre človeka sa odhaduje na 15 miligramov,“ hovorí RNDr. Boris Astaloš, zoológ zo Slovenského národného múzea - Múzea Andreja Kmeťa v Martine. „Je to štyrikrát nižšia dávka ako u najnebezpečnejšieho hada severnej Ameriky - štrkáča kockovaného. Dospelá vretenica, ktorá dosahuje maximálnu dĺžku 80 centimetrov, môže vyprodukovať na jedno uhryznutie najviac 10 miligramov jedu. Pre zdravého človeka to nie je smrteľná dávka.“

 TERAZ SAME KUSOK PAVUCIKY

VTIPY

     o zvieratkách ....

Dvaja hadi sa rozprávajú a jeden sa pýta druhého:

 "Jožo, sme mi jedovaté hady?" . Druhý odpovie: "A prečo sa pýtaš?"

"Práve som sa kusol do jazyka."

* * * * *

Vieš ako rozpoznáš dážďovku či je to samček alebo smaičk?

Keď si ju zastrčíš medzi zuby, budeš ťahať a zasekne sa  - je to samček!

* * * * *

Ide lev po lese a stretne kortnačku a pýta sa jej: " kto je kráľ zvierat?"

Ona odpovie: "Predsa ty." Lev spokojný ide ďalej, keď tu zrazu stretne slona a opýta sa ho to isté.

Slon ho chytí do chobota a zmláti ho ako psa.

Lev sa po 20 minutach spameta a vravi: "Veď sa hneď sa hneď nerozčuluj keď nevieš."